Dvere sa s tichým škrtnutím zatvoria za chrbtom a vzduch sa zmení. Vonku jeseň, vlhký vzduch a vietor, no tu – teplo. Drevo dýcha. Vonia živicou, časom a ohňom, ktorý sa v krbe pomaly rozhorieva. Každý trám, každý rez na schodoch má svoj odtlačok ruky. Tento dom niekto nestaval pre efekt, ale pre život.
Svetlo sa opiera o steny, pohráva sa s kresbou dreva a vy precitnete. Cítite, ako sa vám spomaľuje dych. Žiadna strojenosť, žiadna póza – len ticho, ktoré má svoju váhu. Drevenica vo Veľkom Šariši vás neprijme ako hosťa. Ona vás pohltí. Zvonka pôsobí pevne, surovo, no vnútri má teplo, ktoré si človek pamätá z detstva. Z miest, kde sa cítil v bezpečí.
A keď cez veľké okná zbadáte krajinu, ktorá sa v diaľke rozlieva ako more polí a stromov, pochopíte, že toto nie je len dom. Je to návrat – domov, o ktorom ste ani nevedeli, že vám chýba.
